Svedectvo papežského fotografa - Jaro
Celý príbeh mojej cesty za pápežom Františkom sa začal písať už niekoľko týždňov pred samotnou sv. omšou na sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Viaceré šoky a výbuchy nervozity som prežíval nepravidelne počas celého obdobia čakania na deň D. Avšak až posledných pár dní bolo najťažších. Čoraz viac sa mi vynárali v mysli myšlienky: načo som do toho liezol?... čo tam ja budem robiť medzi toľkými profíkmi? ... bolo mi treba toľkých komplikácií? ... Nezostávalo nič iné, než odovzdávať tieto otázniky P. Bohu s vierou, že spolu to zvládneme.
Do utorkového rána (24 hodín pred sv. omšou) vstávam s odhodlaním. Očistený sviatosťou zmierenia a posilnený Kristovým Telom nasadzujem najlepšieho seba samého v práci, z ktorej unikám až neskôr popoludní. Aspoň tu som dnes zanechal všetko na poriadku, upokojujem sám seba. Odteraz mám myseľ zaostrenú len na Šaštín, všetko ostatné zacláňam a tento čas chcem využiť naplno. Technika, jedlo, voda, oblečenie, stolička a požičaný batoh. S týmto nákladom sa proti noci vydávam na transport do národnej svätyne. Milujem nočné cestovanie. Prehrávam si v hlave udalosti posledných dní a niekoľkokrát nahlas vyslovujem otázky, na ktoré hľadám odpovede, ktoré chcem odovzdať aj ráno pri sv. omši. To, že si na nich potom už v nasadení a víre povinností ani nespomeniem, zatiaľ neriešim.
Očakávané davy pútnikov sa z nočného vlaku veru nehrnú. O pol druhej nad ránom vystupujeme z dupľovanej vlakovej súpravy asi dvadsiati. Ale že sa tu niečo chystá cítim hneď. Polícia, armáda, hasiči, technika. Slovensko opäť raz povstalo a dnes sú v službe asi všetci čo môžu. Paráda, začína to mať šťavu. No tú pravú až v momente, keď vstupujem na „bitevné“ pole kam sa o pár hodín nahrnú desaťtisíce pútnikov. Teraz je tu zatiaľ viac dobrovoľníkov a hlavne ten jeden, ktorý mi odovzdáva potrebné dokumenty pre vstup do novinárskeho sektoru a naviguje do ubykácie, kde spím približne dve hodiny, čakajúc na ráno. O šiestej sa už v plnej poľnej opäť hlásim na „bitevnom“ poli, tentoraz však priamo pod pódiom. Tam kde sa z pútnikov nedostane takmer nik. Toto si ja zasluhujem čím, vŕta mi hlavou?
Milé zvítanie s kolegami, naordinovanie úloh a zoznámenie s prostredím ma neskutočne posilňuje. Cítim, že som tu správne, hoci pochybujem o sebe, či na to mám. Dnešné ráno je však mimoriadne silné. Takéto mám skutočne rád. Slnko za oblakmi nad bazilikou vytvára neuveriteľnú scénu. Vzadu už počuť davy pútnikov, z reproduktorov sa ozývajú modlitby a spevy. S vychádzajúcim slnkom tiež prijímam okrem prvých lúčov aj povzbudzujúce správy od najbližších, v krátkosti na ne reagujem a už sa plne sústredím len na aktuálnu chvíľu. Tiež neváham nechať sa odfotiť na cestičke, ktorou o pár desiatok minút prejde papamobil s pápežom.
Po deviatej štartuje celý maratón fotenia, spracovávania fotiek, sledovania času a samotnej slávnosti. Zážitkov a zázračných situácií sa deje na stovky. Každá minúta je vzácna a niečím obohacujúca. Vrchol však pre mňa prichádza na program hneď v úvode. Pápež prechádza po spomínanej cestičke, na 5 metrov odo mňa za neskutočne silného aplauzu a radosti zúčastnených. Obraz vnímam cez hľadáčik fotoaparátu a to ostatné? To každým centimetrom štvorcovým povrchu môjho tela. Po pol minúte je po všetkom. Prišiel, požehnal a odišiel zasa ďalej, požehnať ďalším pútnikom. Aj ja som po tej „jeho“ ceste prechádzal. A dokonca skôr ako on, smejem sa teraz sám na sebe...
Sektor novinárov opúšťam až medzi poslednými v neskorom popoludní, kedy sú davy pútnikov už dávno na ceste domov. Do vlaku nastupujem ako vojak vracajúci sa z prvej línie. Vlastne, ani nie ako, ale naozaj. Slúžil som v prvej línii, na poli, v prachu, v zodpovednej funkcii... Ale so cťou, s radosťou, s hrdosťou a s láskou. S istotou, že to celé malo ZMYSEL!
V špinavých topánkach, prepotenej košeli a s polozatvorenými očami usadám do vlaku, kde sa snažím reflektovať uplynulé hodiny. Nedá sa to. Únava spolu so spánkovým deficitom si pýtajú svoju daň a ja zaspávam po pár minútach. Zaspávam a chcem sa prebudiť až do ďalšieho dňa, do ďalšieho dňa kedy budem opäť stáť na novom „bojovom“ poli!
📷 Jaromír Mikulec
