Svedectvo papežského fotografa - Zuza

Fotografovala som Svätého Otca. Vlastne nás bolo dvanásť. Dvanásť fotografov zo spoločenstva kresťanských fotografov Človek a viera.
Ani v najtajnejších snoch som nesnívala o tom, že by sa mi niečo také mohlo prihodiť, že by som Svätého Otca prišla vítať na letisko.  
V ten deň som sa cítim ako Dávid pred Goliášom. Začínam ho svätou omšou a pán kaplán v kázni hovorí, že je práve výročie známej bitky pri Viedni, kedy kresťanské vojsko „vyzbrojené“ medailónmi Panny Márie porazilo oveľa početnejšie turecké vojsko. Prídem domov, vložím do svojej fototašky drevený krížik, obrázok Nepoškvrného srdca Panny Márie, pričom si v duchu vravím „v tomto znamení zvíťazíš“ a odchádzam na letisko. Nie je však potrebné víťaziť, žiadna bitka sa tam nekoná. Vďaka neočakávanému radostnému stretnutiu s mojimi kamarátkami, ktoré prichádzajú vítať Svätého Otca  sa moje počiatočné napätie mení na radostné očakávanie. Prichádza tá vytúžená chvíľa a Svätý Otec sa objaví vo dverách lietadla. Ľudia ho s obrovským nadšením vítajú a naše fotoaparáty a kamery pracujú na plné obrátky. Po odchode pápežskej kolóny na nunciatúru kladiem na lavičku svoj notebook, kľaknem na zem a spracovávam prvé fotky, aby som ich mohla čo najskôr poskytnúť.

Svätého Otca si nesmierne vážim. Sledujem ho od začiatku jeho pontifikátu, čítam jeho homílie, exhortácie, encykliky a jeho pohľad na svet, na človeka mi je veľmi blízky.  
Tušila som, že počas fotografovania nebudem schopná zachytiť všetky slová, ktoré nám povie a tak sa k nim teraz vraciam.
Kňazom a zasväteným v katedrále sa prihovára: „Prichádzam k vám ako váš brat, preto sa cítim ako jeden z vás.“
To je František, akého poznám – otec, priateľ, brat. Jeden z nás. Žiak svojho Majstra.
A pokračuje: „Aká krásna je pokorná cirkev, ktorá sa neoddeľuje od sveta a nepozerá na život s odstupom, ale žije v jeho vnútri. Žiť vo vnútri – nezabudnime na to: zdieľať, kráčať spolu, prijímať otázky a očakávania ľudí. Toto nám pomáha oslobodiť sa od zameranosti na seba samých: centrom Cirkvi .... Kto je centrom Cirkvi? To nie je Cirkev! A keď sa Cirkev pozerá len na samú seba, skončí ako žena v evanjeliu: zhrbená, hľadiaca na svoj pupok (porov. Lk 13, 10-13). Stredom Cirkvi nie je ona sama!“
Prezerám si krásne fotografie, ktoré v katedrále spravila moja kamarátka Markéta, počúvam pritom príhovor Svätého Otca a som celkom rada, že som na tom mieste nefotila ja. Bojím sa, že by som plakala od dojatia.
Keď som počas týchto dní videla to množstvo facebookových statusov svojich priateľov, ktorí si robili selfíčka v pozadí so Svätým Otcom, ja som si zrazu uvedomila, že som si nespravila ani jedno, vôbec mi to nenapadlo. Bola som tam, lebo som chcela slúžiť druhým a zo slov Svätého Otca mi začína vyplývať, že takto je to správne. Nie zameriavať sa na seba, nie selfie ma urobí šťastnou...A začínam byť spokojná s tým, že žiadnu nemám.

Fotografovala som Svätého Otca. V dome Betlehem, u našich sestier Misionárok lásky. Pri generálnej audiencii dal sestrám Misionárkam lásky zatlieskať. Ak si ten potlesk niekto zaslúži, tak sú to tieto nádherné, srdečné ženy, ktorých život je plný zriekania.
Najviac som si priala fotografovať práve na tomto mieste. Je mi blízke, pretože je súčasťou našej farnosti a privítať Svätého Otca sem prišlo viacero mojich priateľov. Urobiť dobré zábery nebolo vôbec ľahké, pretože sme boli obmedzení v pohybe a museli sme sa držať len vo vyhradenom priestore. Fotografujem všetko, každý pohyb Svätého Otca, každý jeho krok.
Pri spracovávaní fotografií  vidím Svätého Otca ako žiari, keď žehná deti, jeho láskavá pozornosť voči chudobným a chorým mi tisne do očí slzy. Zdá sa mi, že toto sú veľmi vzácne zábery. Ľudia na periférii záujmu spoločnosti, ktorých svojou rukou hladí nástupca svätého Petra. Ak sú v srdci cirkvi, musia mať pevné miesto aj v tom mojom.
A nielen to. Chcela by som nájsť odvahu vyjsť zo svojej komfortnej zóny, ako nás k tomu pozýva aj Svätý Otec. Prichádzať na periférie tak, ako to robí aj on. Prichádzať našim sestričkám pomáhať tak, ako to robí niekoľko mojich priateľov.

Ďalší deň návštevy prináša ďalšie krásne fotografie mojich kamarátov zo spoločenstva, tentokrát z Prešova a Košíc. Pozerám televízny záznam, ako Svätý Otec vchádza na štadión medzi mladých a opäť sa neviem ubrániť slzám.
„Boli sme stvorení pre väčšiu radosť: každý z nás je jedinečný a je na svete, aby sa cítil milovaný vo svojej jedinečnosti a miloval ostatných, ako to nikto nemôže urobiť za neho. Nežijeme na to, aby sme sedeli na lavičke ako náhradníci za niekoho iného. Nie, každý je v Božích očiach jedinečný.“ povzbudzuje mladých pápež František.
Viem o dobrovoľníkoch, ktorí vložili do svojej služby veľa energie, no zdalo sa im, že to bolo zbytočné, pretože výsledok nedopadol podľa ich očakávaní.
Nie, vaša práca nebola zbytočná, pretože Boh hľadí na úmysel a ak čokoľvek vykonáš pre Neho a z lásky k Nemu, zväčšuje to tvoje srdce. Sv. Faustína raz od Ježiša počula: „Neodmeňujem za úspešný výsledok, ale za trpezlivosť a námahu znášanú pre mňa.“ Ježiš miluje radostných a ochotných darcov. Ak si prešiel stovky kilometrov kvôli tomu, aby si slúžil, ak si strávil čas prácou, ktorou si chcel druhým poslúžiť, nezostane to zabudnuté.

Hľadím na úžasné zábery mojej priateľky Aničky, ktorá fotografovala na Luníku IX a počúvam Svätého Otca, ako vraví: „Nikto v Cirkvi sa nesmie cítiť mimo, alebo daný nabok. Nie je to len spôsob vyjadrovania, je to spôsob bytia Cirkvi. Pretože byť Cirkvou znamená žiť ako povolaní Bohom, znamená to cítiť sa byť vlastníkmi života, byť súčasťou rovnakého tímu. Áno, pretože Boh si nás takto praje, každého iného ale všetkých zjednotených okolo Neho. Pán nás vidí spolu. Všetkých.“
Pozerám do očí tých krásnych detí z Luníka a uvedomujem si, že toto sú zábery, ktoré sú pre mňa naozaj dôležité. Prezerám si ich znova a znova. Chcem si ich tváre uložiť hlboko do srdca. Aby nezostali na periférii môjho záujmu.

Fotografovala som Sv. Otca. Vlastne v ten deň nás bolo z nášho spoločenstva viac a ja som mala z nášho stretnutia veľkú radosť, prišlo päť akreditovaných fotografov a dvaja ako pútnici. Väčšinu roka sme v kontakte len na diaľku a v týchto okamihoch spoločnej služby vnímam silu nášho spoločenstva. Teším sa tiež, že naša intenzívna komunikácia, vzájomná pomoc počas príprav nám pomáha budovať priateľstvá.
Prišli sme už niekoľko hodín pred svätou omšou a snažili sa zachytiť atmosféru, ktorá v Šaštíne vládla. Radosť, napätie z očakávania, spoločenstvo, jednota Cirkvi, ktorú umocňuje príchod jej pastiera. Prechádzam sa medzi sektormi a hľadím so svojím objektívom do tvárí ľudí, ktorí ho očakávajú. Toto sú tváre, ktoré túžim zachytiť. Veľmi ma teší fotiť ho v tých skrytých, nenápadných ľuďoch, tých z davu, z periférií. Pri spracovávaní fotiek im hľadím do očí a uvedomujem si jedinečnosť, krásu každého človeka.
"V krásnych záberoch Človek a viera mi oveľa dokonalejšie stvárňujete obrazy, ako som ja bol schopný na temer rovnakých miestach a v tom istom čase v Šaštíne zažívať od hlbokej noci potom počas celej slávnosti so Svätým Otcom. Rovnako som sa díval ale niektoré detaily vnímam až vďaka týmto vašim fotografiám.
Fotografie nás sústreďujú na osoby, veci a deje, na ktoré sme sa síce pozerali, ale v tom momente nevnímali tak naplno v jednotlivostiach i kontexte.“ napísal mi v komentári na facebooku Roman z našej farnosti, člen mediálneho tímu.
Tiež to tak vnímam. Môj objektív mi pomáha lepšie „vidieť.“ Fotografovanie mi pomáha naplno prežiť daný okamih, vnímať jeho krásu. Vnímať človeka, ktorý je predo mnou.
Náš skvelý fotograf Mirek o fotografovaní Svätého Otca v Šaštíne píše: „Věděl jsem, že tu mám být. Duch Svatý se na mě snažil svítit nejméně tolik co sluníčko, tak snad jsem mu ty Jeho vnuknutí moc nekazil, a řekl jsem svými fotkami to, co chtěl říct On.“ Verím, že práve o toto sa v Človek a viera všetci snažíme. Zachytiť Ducha Svätého, ako pôsobí v živote Cirkvi, prostredníctvom Svätého Otca, i Božieho ľudu, vo verejne známych i skrytých ľuďoch, v liturgii, cez sviatosti, počas významných i bežných, každodenných chvíľ nášho života.

Na Svätého Otca som sa veľmi tešila a robila som všetko, čo bolo v mojich silách, aby som mu urobila kvalitné fotky. Fotografie však nie sú jedinou vecou, ktorú si z tejto návštevy odnášam. Je toho oveľa viac a určite mnoho skutočností dnes ešte nedokážem pomenovať. Slová jeho príhovorov sa hlboko dotýkajú môjho srdca, slová, ktorými ma láskavo upozorňuje, na ktoré body v živote je dôležité zaostriť.  
Od jeho odchodu sa mi takmer každú noc sníva sen, ako s napätím čakám na jeho príchod, aby som mu mohla spraviť fotografiu. Mojej kamarátke sa zas opakuje sen, že Svätý Otec prešiel okolo a ona mu ten záber nestihla spraviť. Zdá sa, že sme našu službu brali naozaj vážne.
Svätý Otec zvykne vravieť, že realita je krajšia ako sen. Realita, ktorú som zažila, bola mnohonásobne krajšia ako môj opakujúci sa sen. Bola naplnená radostnými stretnutiami, kolegialitou zo strany redaktorov médií, ústretovosťou, ochotou organizátorov a dobrovoľníkov, ktorí sa snažili pomáhať a riešiť rôzne situácie a odviedli obrovský kus práce, krásnymi zážitkami z prítomnosti pápeža Františka medzi nami, silou a jednotou spoločenstva.
Kamarátka Katka z nášho spoločenstva fotografov mi napísala, že mi to fotenie Svätého Otca praje, lebo si ho zaslúžim, ale že si uvedomuje, že zďaleka nedostávame len to, čo si zaslúžime. Súhlasím. Božia štedrosť je nekonečná a ja som dostala oveľa viac, ako si zaslúžim.
Svätý Otec, ďakujem! Vaša návšteva mi mnoho dala. Viac, ako si dnes dokážem uvedomiť a oveľa viac ako som očakávala. Pri odchode ste povedali, že nás nesiete vo svojom srdci. A ja si nesiem Vás a mnohých ďalších, na ktorých ste poukázali.
Drahý Bože, ďakujem! Ďakujem za všetko, za Tvoju nekonečnú štedrosť.
Ďakujem za vás, ktorí ste merali tie desiatky, stovky kilometrov, ktorí ste obetovali množstvo svojho času, schopností, aby bolo zabezpečené všetko potrebné. Ďakujem za každú pomoc a povzbudenie.
Ďakujem za otca, priateľa, brata Františka.

Návšteva Svätého Otca - kompletné foto