Svedectvo - Filip

Bol piatok a ja som si niekedy poobede uvedomil, že veď už zajtra je ten Človek a Viera workshop a asi by nebolo od veci ozvať sa im. Napísal som teda (už si nespomínam, či mail alebo SMS) a čakal som, že čo bude ďalej. Už predtým som to úplne odovzdal do rúk Pánovi, je pravda, že som svoje rozhodnutie aj nechal patrične dlho “odležať” (alebo ako náš Augustín dobre povedal, dozrieť). Nepochyboval som ani na chvíľu, že ak to bude On chcieť, tak tam na druhý deň pôjdem – aj keď sa mi veľmi nechcelo. Ale zo skúsenosti viem, že ak sa mi do podobných vecí nechce, ale potom sa odhodlám, väčšinou príde niečo dobré. A tak sa aj stalo – na môj mail/SMS sa mi ozvala Zuzka, trochu si ma “oťukla” a na workshop ma pozvala. Nasledujúce dva dni boli super, nečakal som, že ten workshop bude mať takú kvalitu, akú mal. Okrem toho tam bolo ale niečo iné, tá veľká pridaná hodnota s názvom Spoločenstvo.

Ako sa ukázalo neskôr, povedané filmovou rečou, bol to len taký “trailer” toho, čo spoločenstvo Človek a Viera skutočne znamená. Onedlho prišlo totiž ďalšie pozvanie a zase niečo, kde aj napriek tomu, že som si uvedomoval toho potencionálnu hodnotu, sa mi hneď nechcelo – duchovná obnova ČaV. Tiež som ešte týždeň predtým ochorel a tak som veril, že do obnovy budem fit. Medzitým som si pozrel pár fotiek z obnov, čo boli v minulosti a už z nich mi bolo jasné, že tam sa ide do hĺbky.

DO sa konala v krásnom prostredí kláštora paulínov vo Vranove pri Brne. Na obnovu nás aj so Zuzkou doviezol zakladateľ ČaV Roman, ktorý bol vtedy v Bratislave a aj so Zuzkou v ten deň riešili bankový účet pre občianske združenie ČaV na Slovensku. Už cesta bola fajn, mne sa na “prelomenie ľadov” hneď zadarilo, keď som Romanovi na jeho v princípe prosbu, že nech sa rozprávame, aby nezaspal, odvetil, že či mu nepomáha, keď si zapne rádio. Keď si Roman následne to rádio zapol, vedel som, že som hneď na úvod zabodoval. Potom som sa snažil zachrániť situáciu a ďalej som už technické rady nedával. Cesta prešla rýchlo a za krátky čas nás vítali v priestoroch, kde sme mali byť ubytovaní – síce nie s chlebom a soľou (prípadne slaninou), ako sme na Slovensku zvyknutí, ale s kľúčmi od izieb, čo sme radi privítali. Tam som aj spoznal svojho spolubývajúceho Josefa, ktorý ako som neskôr zistil, mal tiež bezlepkovú diétu, a tak vlastne 2/3 účastníkov “bezlepkáčov” bývalo na našej izbe. Nemohol som si nevšimnúť, ako sa Pán hneď takto na začiatku prejavil.

Všetky nasledujúce dni boli plné Jeho darov, v podobe naozaj obohacujúceho programu a skutočne milých ľudí. Aj keď som bol v ČaV nový a väčšinu ľudí som nepoznal, od prvého momentu som sa cítil prijatý a naozaj v spoločenstve, ktoré je ako rodina. Bolo to celé výnimočné, ale zároveň také “normálne”, ako keby som tých ľudí poznal už dlho a oni mňa. Všetci si tykajú, najmladší s najstaršími. Rôznorodosť tohto spoločenstva sa mi od začiatku páčila, aj vďaka nej podľa mňa môže tak pekne rásť.

Spomenutý program bola naozaj veľmi kvalitný – obohacujúce prednášky (napr. tá od otca Juraja o kontemplatívnej fotografii), modlitby, chvály, sv. omše. Tiež sa našiel čas aj na “modlitbu foťákom” cez rôzne “fotoúkoly” – a všetko na dobrovoľnej báze. Pekné bolo, že pre prvý fotoúkol sme si my, nováčikovia, mohli vybrať senior fotografa za parťáka. Ja som si vybral Aničku Guthrie, ktorá okrem toho, že je super fotografka, je aj veľmi milý a komunikatívny človek, čiže pôvodné zadanie, že počas fotenia nemluvit, sa nám veľmi splniť nepodarilo. Počas našej mini fotocesty sme stretli aj hada slepúcha, ktorý, ako mi Anička vysvetlila, vlastne nie je had, ale jašterica bez “nôh”. Tak ja, že fajn, tento had asi nie je jedovatý. Ona, že nie, ale je to slepúch. Ja na to, že jasné, slepúch, to je vlastne jašterica. Ona, že nie, to je slepúch. Tak som už radšej milého slepúcha ďalej neurážal.

Super bola nakoniec aj diskusia s otcom biskupom Pavlom Konzbulom, bolo až povzbudzujúce vidieť a počuť, že niekto jeho postavenia má naozaj pochopenie (často až nadšenie) pre službu, ktorú fotografi Človek a Viera žijú. Pre mňa ale najsilnejším zážitkom bol večer s požehnaním a vyslaním s témou “Be the light”. Nie len to, že bolo skutočne úžasné mať takto olejom požehnané ruky, ale silné boli vzájomné modlitby, ktoré nasledovali. Prvú sa modlil Roman za kňaza, ktorý nás “pomazal” a potom my všetci za Romana a Zuzku, našu šéfku na Slovensku. Neskôr sme sa ešte modlili za seba navzájom, naozaj ako rodina – teraz tu na Zemi a potom naveky, v nebi.

V takejto “nálade” sme sa rozlúčili a išli domov – naplnení Duchom, radosťou z toho, čo a koho sme za tie dni zažili. Pre mňa to bolo celé výnimočné a až uzdravujúce, keďže mám za sebou vyhorenie spojené s nespavosťou a depresiou, posledný rok bol veľmi ťažký. Ale v spoločenstve Človek a Viera som od Pána dostal dar, že mi dal rodinu a verím, že aj prostredníctvom tejto služby splnenie môjho priania, aby sa oslávil na mojom živote.